pribeh dalmatinky

21. října 2007 v 17:14 | denuska |  Články
Vzhľadom na to, že nedokážem hovoriť, napíšem vám príbeh o svojom
živote. Mám však slzy v očiach, v srdiečku veľkú bolesť. Narodila som
sa ako šťastné šteniatko už pred 12 rokmi. Som pôvabná dalmatínka s
papiermi - čo pre mňa nie je až také podstatné. Podstatné a o čosi
bolestivejšie je terajšie obdobie môjho života. Mala som svojho
pána, ktorý ma nadovšetko miloval a ja som bola jeho nerozlučnou
kamarátkou nielen na dlhé prechádzky, ktoré sme mali obaja tak
radi, ale i na nežné maznania. Volal ma srdiečko a tak často mi
hovoril ako ma ľúbi. Bolo to niečo úžasné. Bola som milovanou fenkou a
každý nám naše šťastie závidel. Priznám sa, že som sa rada
nechávala prekrmovať, čo sa odrazilo i na mojom vzhľade. Ale tie naše
spoločné chvíle mi nikto nezoberie. Zrazu som už svojho pána
nevidela. Čo sa stalo, kde je? Každý mi hovoril, že zomrel. Nechápala som
čo znamená to slovo. Prečo sa ku mne opäť nevráti? A nepovie mi -
srdiečko, ľúbim Ťa? Dennodenne som ho čakávala pri dverách, že sa
vráti a pohladí ma. Darmo som ho hľadala po byte, točila sa okolo jeho
postele, nariekala - už sa viac nevrátil. Neprejde deň, aby som na neho
nemyslela. V spomínaní ma preruší uder palice po tele. AAAAUUUUU...Iba
tíško zakňučím, snažím sa schovať. Ale jeho manželka ma
prenasleduje po byte. Som veľká, keby som však zmestila do myšacej
dierky, čo by som za to dala. Prááásk. Tá rana po palici ale
bolí... prečo, čo sa deje? Som na obtiaž a každý výlev zlosti
schytám ja. Potrebujem ísť von, vyvenčiť sa. Čakám, v kútiku duše
dúfam, že sa objaví môj pán. Ale ten kopanec patril mne a škrtiac na
vôdzke chcem aspoň pol minútky na vyvenčenie sa. Už domov nie je
mojím domovom, ale iba neskutočným miestom kde som týraná. Som
nepotrebná, iba zavadziam. Nikto ma viac neľúbi a ja si olizujem
údery, ktorých bolesť cítim nielen na tele, ale i v srdiečku. Staré
bolestivé miesta sa nestihnú vyliečiť a prebolieť a na mojom tele sa
objavujú stále nové a nové. Iba občas dostanem čosi pod zub. Schudla
som už 20 kg. Nemám snahu sa brániť úderom palice a kopancom i keď by
som mohla ľahko rozdrviť jej ruku, nespravím to, lebo mám v sebe ešte
kúsok hrdosti a tá mi nedovolí znížit sa na ľudskú tuposť. Veľmi
prosím anjelikov, ktorí v ťažkých chvíľach ku mne prídu, aby ma
odniesli ku môjmu pánovi, na ktorého neustále myslím. Ani veterinár
ma nechce utratiť. Lebo i keď som už v seniorskom veku, som zdravá ako
buk. Vie že ak by ma vyhodila, už len kvôli spomienkam na krásne
chvíle by som sa vrátila späť. Nemám kde inde ísť. Ľudia, ktorí nám
závideli naše šťastie sú zrazu preč a i kde vidia ako trpím a
kňučím, obídu ma oblúkom.
PS: Vďaka Tridanke som odišla z pekla, ktoré sa stalo mojím
domovom. Rada by si ma nechala, ale má svoje fenočky, ktoré majú tiež
pohnutý osud, sú z útulku. Snaží sa mi pomáhať, stará sa o mňa ako len
môže. No potrebujem nový, trvalý domov, kde mi dajú ešte ľudia
šancu, aby som im dokázala že i napriek zlým a trpkým skúsenostiam
viem ľúbiť, byt vernou a ochraňovať ich v každej chvíli. Chcela by som
si ešte pár rokov vychutnať dlhé prechádzky, vôňu lesa a
lúky, dotyky, pohladenia, maznania, ktoré som tak mala rada. A, ak už budem
mat odísť o pár rokov z tohto sveta, nechcem ostať sama. Tak ako ja som
mohla byt pri odchode môjho pána, tak chcem aby ma známa ruka hladila
po tele kde sú teraz jazvy od kopancov a úderov. Chcem byt s láskou
odprevadená ku pánovi, ktorému by som chcela toho toľko povedať. Na
kolienkach vás veľmi prosím ak je medzi vami človek, ktorý mi
dokáže spríjemniť môj psí život už nie bolesťou, ale radosťou.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama