Říjen 2007

0.1 diDdL & diDdLiNa

28. října 2007 v 22:27 | dEnUsQa adMinQa |  Diddl & Diddlina
Tema→ diDdL & diDdLiNa
Pocet→ 16

0.2 heLLo kiTtY

28. října 2007 v 22:20 | dEnUsQa adMinQa |  Hello Kitty

0.1 heLLo kiTtY

28. října 2007 v 22:19 | dEnUsQaa adMinQa |  Hello Kitty
OBRÁZKY MAČIČKY HELLO KITTY:

0.1 pUcCa viDeA

21. října 2007 v 19:02 | dEnUsQa adMinQa |  Pucca










































































pribeh kolie Belynky

21. října 2007 v 18:05 | denuska |  Články
Často v živote si človek povie: "To snáď nie je možné, že sa niečo takéto môže stať!"... Častokrát je odpoveď na túto otázku: "BOHUŽIAL môže...!"
Dnes som se vrátil po náročnom pracovnom dni z práce domov až okolo pól ôsmej. Pozdravil som celú svoju ľudskú i zvieraciu rodinu a o pól deviatej som vyrazil na krátku procházku so svojimi fenkami border kolií Belynou Hafkins a nemeckým ovčiakom Asterou získanou v psiom útulku. Bola nádherná noc presvetlená mesiacom, milióny hviezd svietily na oblohe a leskli sa v bielom snehu. Bolo ticho a klud. Rozhodli sme sa, že sa pôjdeme pozrieť do údolia k rieke Chvojnici. Fenky poslušne behali okolo nňa.
Občas sme sa všetci zastavili a mlčky počúvali "lesné ticho". Vždy sa chováme v lese ticho a vážíme si kludu prírody. Zišli sme brezovou alejou prudký kopec dolu, keď naraz obe fenky 10 metrov predo mnou zahlásily, že tam niekto je. Sedely na mieste a štekaly doprava na cestu. Za cca 3-4 sekundy sa ozval výstrel! Zvolal jsem povel: "Bely, Aster, k nohe!" Ihneď prišla už iba Aster a ozval sa cudzí mužský arogantný a pohŕdavý hlas: "Tá už nepríde!" Behom 8 sekúnd som bol pri už mŕtvej Belynke. Povedal som: "Vy ste mi zabil môjho psa!"; odpoveď: "Áno zabil som tohoto psa!" Povedal som: "Zavolám políciu", odpoveď: "Kludne zavolajte" a tak som tak aj urobil a vytočil 112. Bola to moja povinnosť, i keď som vedel, že už nikto tomuto psíkovi život nevráti. Potom som s vypetím všetkých síl odniesol moju fenku späť do prudkého kopca a o polnoci ju pochoval.
Zdá sa Vám to ako výňatok zo zlého filmu? Dna 25.januára 2007 o 21:00 hodine sa toto naozaj stalo. Naša fenka border kolie, jedno z najinteligentnejších plemien na svete zastrelil pred mojimi očami člen plovníckej stráže Ing. Aleš Svoboda z obce Žabčice! Je na seba pyšný a zrejme na jeho vášeň strieľať. Nabudúce si za cieľ môže zvoliť práve Vášho štvornohého člena rodiny!
Tento člověk nám veľmi ublížil, ale tímto tiež jednoznačne porušil Polovnícky zákon 449/2001 Sb. § 14, z ktorého uvádzame tento výňatok:
Oprávnění myslivecké stráže e) usmrcovat v honitbě toulavé psy, kteří mimo vliv svého vedoucího ve vzdálenosti větší než 200 m od nejbližší nemovitosti sloužící k bydlení pronásledují zvěř; pokud je tato nemovitost umístěna na oploceném pozemku, počítá se vzdálenost od jeho oplocení. Toto oprávnění se nevztahuje na psy ovčáckých a loveckých plemen, na psy slepecké, zdravotnické, záchranářské a služební; usmrcovat kočky potulující se v honitbě ve vzdálenosti větší než 200 m od nejbližší nemovitosti sloužící k bydlení; pokud je tato nemovitost umístěna na oploceném pozemku, počítá se vzdálenost od jeho oplocení.

Uvedomte si, čo všetko tento ľudský netvor porušil:

1) Môžu sa strieľať iba túlaví psi, ale tento pes jednoznačne túlavý NEBOL!
2) Môžu sa strieľať iba psi, ktorí nie sú pod dohľadom svojho pána, tento pes však jednoznačne BOL pod dohľadom svojho pána.
3) Pes musí loviť alebo prenasledovať zver, alebo škodiť, čo jednoznačne NEROBIL!
4) Border kólia je ovčiacke plemeno, ktoré je v zákone ZAKÁZANÉ USMRTIŤ!
INAK POVEDANÉ, TENTO ČLEN POĽOVÍCKEJ STRÁŽE ROZHODN NEMAL ŽIADNY DÔVOD STRIEĽAŤ! JEDNOZNAČNE PORUŠIL ZÁKON! Táto vec je samozrejme ešte mnohom vážnejšia, než si teraz myslíte! Predstavte si, že by ste išli na prechádzku so svojím žriebätkom (čo chodievam), alebo svojím dieťaťom. Alebo by ste išli na už zmienenj vychádzke 10 metrov nie za, ale pred svojimi psami! Bojujme spoločne proti tímto "ľuďom" skôr, než sa stane ešte horšia tragédia.
Belynda Hafkins bola naša veľká zvieracia kamarátka, neškodná spoločníčka, strážca stáda koní, inteligentná bytost paradoxne milujúca ľudí - také totiž border kólie od prírody sú! Opatrujte si svojich štvornohých kamarátov, protože, ako je vidieť, sú medzi nami aj zlí a bezohľadní ludia, ktorí bez myhnutia oka ublížia, aj keď mnohí z Vás tomu rovnako ako my nechcli uveriť

pribeh dalmatinky

21. října 2007 v 17:14 | denuska |  Články
Vzhľadom na to, že nedokážem hovoriť, napíšem vám príbeh o svojom
živote. Mám však slzy v očiach, v srdiečku veľkú bolesť. Narodila som
sa ako šťastné šteniatko už pred 12 rokmi. Som pôvabná dalmatínka s
papiermi - čo pre mňa nie je až také podstatné. Podstatné a o čosi
bolestivejšie je terajšie obdobie môjho života. Mala som svojho
pána, ktorý ma nadovšetko miloval a ja som bola jeho nerozlučnou
kamarátkou nielen na dlhé prechádzky, ktoré sme mali obaja tak
radi, ale i na nežné maznania. Volal ma srdiečko a tak často mi
hovoril ako ma ľúbi. Bolo to niečo úžasné. Bola som milovanou fenkou a
každý nám naše šťastie závidel. Priznám sa, že som sa rada
nechávala prekrmovať, čo sa odrazilo i na mojom vzhľade. Ale tie naše
spoločné chvíle mi nikto nezoberie. Zrazu som už svojho pána
nevidela. Čo sa stalo, kde je? Každý mi hovoril, že zomrel. Nechápala som
čo znamená to slovo. Prečo sa ku mne opäť nevráti? A nepovie mi -
srdiečko, ľúbim Ťa? Dennodenne som ho čakávala pri dverách, že sa
vráti a pohladí ma. Darmo som ho hľadala po byte, točila sa okolo jeho
postele, nariekala - už sa viac nevrátil. Neprejde deň, aby som na neho
nemyslela. V spomínaní ma preruší uder palice po tele. AAAAUUUUU...Iba
tíško zakňučím, snažím sa schovať. Ale jeho manželka ma
prenasleduje po byte. Som veľká, keby som však zmestila do myšacej
dierky, čo by som za to dala. Prááásk. Tá rana po palici ale
bolí... prečo, čo sa deje? Som na obtiaž a každý výlev zlosti
schytám ja. Potrebujem ísť von, vyvenčiť sa. Čakám, v kútiku duše
dúfam, že sa objaví môj pán. Ale ten kopanec patril mne a škrtiac na
vôdzke chcem aspoň pol minútky na vyvenčenie sa. Už domov nie je
mojím domovom, ale iba neskutočným miestom kde som týraná. Som
nepotrebná, iba zavadziam. Nikto ma viac neľúbi a ja si olizujem
údery, ktorých bolesť cítim nielen na tele, ale i v srdiečku. Staré
bolestivé miesta sa nestihnú vyliečiť a prebolieť a na mojom tele sa
objavujú stále nové a nové. Iba občas dostanem čosi pod zub. Schudla
som už 20 kg. Nemám snahu sa brániť úderom palice a kopancom i keď by
som mohla ľahko rozdrviť jej ruku, nespravím to, lebo mám v sebe ešte
kúsok hrdosti a tá mi nedovolí znížit sa na ľudskú tuposť. Veľmi
prosím anjelikov, ktorí v ťažkých chvíľach ku mne prídu, aby ma
odniesli ku môjmu pánovi, na ktorého neustále myslím. Ani veterinár
ma nechce utratiť. Lebo i keď som už v seniorskom veku, som zdravá ako
buk. Vie že ak by ma vyhodila, už len kvôli spomienkam na krásne
chvíle by som sa vrátila späť. Nemám kde inde ísť. Ľudia, ktorí nám
závideli naše šťastie sú zrazu preč a i kde vidia ako trpím a
kňučím, obídu ma oblúkom.
PS: Vďaka Tridanke som odišla z pekla, ktoré sa stalo mojím
domovom. Rada by si ma nechala, ale má svoje fenočky, ktoré majú tiež
pohnutý osud, sú z útulku. Snaží sa mi pomáhať, stará sa o mňa ako len
môže. No potrebujem nový, trvalý domov, kde mi dajú ešte ľudia
šancu, aby som im dokázala že i napriek zlým a trpkým skúsenostiam
viem ľúbiť, byt vernou a ochraňovať ich v každej chvíli. Chcela by som
si ešte pár rokov vychutnať dlhé prechádzky, vôňu lesa a
lúky, dotyky, pohladenia, maznania, ktoré som tak mala rada. A, ak už budem
mat odísť o pár rokov z tohto sveta, nechcem ostať sama. Tak ako ja som
mohla byt pri odchode môjho pána, tak chcem aby ma známa ruka hladila
po tele kde sú teraz jazvy od kopancov a úderov. Chcem byt s láskou
odprevadená ku pánovi, ktorému by som chcela toho toľko povedať. Na
kolienkach vás veľmi prosím ak je medzi vami človek, ktorý mi
dokáže spríjemniť môj psí život už nie bolesťou, ale radosťou.

ako si mohol?

21. října 2007 v 17:13 | denuska |  Články
Keď som bola šteniatko, zabávala som ťa svojím šantením a rozosmievala som ťa. Nazýval si ma svojím dieťaťom a napriek mnohým rozkúsaným topánkam a niekoľkým "zavraždeným" vankúšom som sa stala tvojím najlepším priateľom. Vždy, keď som bola zlá, pokýval si nado mnou prstom a spýtal si sa: "Ako si mohla?!" - ale nakoniec si mi vždy odpustil, zvalil si ma na chrbát a poškrabkal na bruchu.
Moja výchova k čistotnosti trvala trochu dlhšie, než si predpokladal, lebo si bol hrozne zaneprázdnený, ale spolu sme to zvládli. Pamätám si tie noci, keď som bola pritúlená v posteli k tebe, načúvajúc tvojim tajomstvám a snom a verila som, že život proste nemôže byť lepší. Chodili sme na dlhé prechádzky, behali sme v parku, jazdili v aute, zastavili sa na zmrzlinu (mne si dal len kornútok, lebo vraj zmrzlina nie je dobrá pre psov) a driemala som na slnku, keď som čakala na tvoj príchod domov na sklonku dňa. Postupne si začal tráviť viac času v práci a na svojej kariére a viac času si venoval hľadaniu ľudského partnera. Čakávala som na teba trpezlivo, utešovala ťa, keď si mal zlomené srdce a bol si sklamaný, nikdy som ti nevyčítala zlé rozhodnutia, vždy som nadšene vítala tvoj príchod domov a tešila som sa s tebou, keď si sa zamiloval.
Ona, teraz tvoja žena, nie je "psíčkar" - ale aj tak som ju privítala v našom dome, snažila som jej prejaviť svoju náklonnosť a poslúchala som ju.
Bola som šťastná, pretože ty si bol šťastný. Potom prišli bábätká a ja som bola vzrušená spolu s tebou. Fascinovala ma ich ružovosť, ich vôňa a tiež som sa chcela o ne starať. Ale ty a ona ste sa obávali, že by som im mohla ublížiť a ja som trávila väčšinu času vyvretá v inej izbe alebo v klietke. Och, ako som ich chcela ľúbiť, ale stala som sa "zajatcom lásky". Ako vyrastali, stala som sa ich kamarátkou. Vešali sa na moju srsť a ťahali sa za ňu hore na svoje vratké nožičky, pchali mi prstíky do očí, skúmali moje uši a dávali mi pusinky na nos. Milovala som to všetko okolo nich a ich dotyk - pretože tvoj dotyk bol teraz taký zriedkavý - a keby bolo treba, bránila by som ich vlastným životom. Vkrádala som sa do ich postelí a načúvala ich trápeniam a tajným snom a spolu sme čakali na zvuk tvojho auta na prístupovej ceste. Bývali časy, že keď sa ťa iní spýtali, či máš psa, ty si vytiahol z peňaženky moju fotku a rozprával si im o mne príbehy. V posledných rokoch už len povieš "áno" a zmeníš tému.
Už nie som "tvoj pes", ale "iba pes" a rozčuľujú ťa všetky výdavky na mňa.
Teraz máš veľkú pracovnú príležitosť v inom meste a ty a oni sa budete sťahovať do bytu, kde nie je dovolené držať zvieratá. Urobil si správne rozhodnutie pre svoju rodinu, ale boli časy, keď ja som bola tvoja jediná rodina. Bola som vzrušená z cesty autom, kým sme neprišli k zvieraciemu útulku. Bolo tam cítiť psy a mačky, strach a beznádej. Vyplnil si papiere a povedal: "Viem, že jej nájdete dobrý domov." Pokrčili ramenom a venovali ti bolestný pohľad. Poznali reálnosť umiestnenia psa v strednom veku, aj keď je s "papiermi". Musel si vyprostiť prsty tvojho syna z mojho obojku, keď kričal "Nie, tatko! Prosím, nenechaj ich zobrať môjho psa!" A ja som mala o neho starosť; a akú lekciu si mu to práve dal o priateľstve a vernosti, o láske a zodpovednosti a o úcte k celému životu? Rozlúčil si sa mnou tľapnutím po hlave, vyhol si sa môjmu pohľadu a zdvorilo si odmietol zobrať si môj obojok a vodítko. Ponáhľal si sa, lebo si mal nejaký termín... a teraz mám jeden aj ja.
Keď si odišiel, tie dve milé panie povedali, že si pravdepodobne o všetkom vedel niekoľko mesiacov dopredu a neurobil si žiadny pokus nájsť mi nový domov. Potriasli hlavou a povedali "Ako to mohol?" Venujú nám tu v útulku toľko pozornosti, koľko im to ich nabitý rozvrh dovolí. Kŕmia nás, samozrejme, ale moja chuť k jedlu sa stratila už pred mnohými dňami. Najprv som vyskočila a ponáhľala sa ku vchodu vždy, keď niekto prechádzal okolo môjho kotca, dúfajúc, že si to ty - že si zmenil názor - že to celé bol len zlý sen... alebo som dúfala, že to bude aspoň niekto, kto sa o mňa zaujíma, niekto, kto ma zachráni. Keď som si uvedomila, že nemôžem súperiť o upútanie pozornosti so šantením šťastných šteniat, neuvedomujúcich si svoj osud, ustúpila som do najvzdialenejšieho kúta a čakala som.
Začula som jej kroky, keď pre mňa prišla na konci jedného dňa a kráčala som za ňou pozdĺž uličky do oddelenej miestnosti. Veľmi tichá miestnosť.
Dala ma na stôl, poškrabkala za uchom a povedala mi, aby som sa nebála. Srdce mi búšilo v predtuche toho, čo príde, ale miešal sa v tom aj pocit úľavy. Zajatec lásky odišiel v priebehu dní. Ako to už mám v povahe, viac som sa starostila o ňu. Bremeno, ktoré nosí, ju hrozne ťaží, a ja to viem rovnako, ako som rozoznala každú tvoju náladu. Jemne mi stiahla prednú nohu a slza stiekla dolu jej lícom. Oblizla som jej ruku rovnako, ako som teba zvykla utešovať pred mnohými rokmi. Odborne vsunula ihlu do mojej žily. Zacítila som pichnutie a studenú tekutinu prúdiacu do môjho tela, ospalo som si ľahla, pozrela som sa do jej milých očí a zamrmlala som "Ako si mohol?"
Možno pretože rozumela mojej psej reči, povedala: "Je mi to tak ľúto." Potľapkala ma a náhlivo vysvetľovala, že je to jej práca zabezpečiť, že pôjdem na lepšie miesto, kde ma nebudú ignorovať, týrať ani zanedbávať, a kde sa nebudem musieť brániť - miesto plné lásky a svetla, tak odlišné od tohto miesta na Zemi. A s posledným zvyškom mojej energie som sa ju snažila presvedčiť zavrtením môjho chvosta, že moje "Ako si mohol?" nebolo myslené na ňu. Bolo to určené tebe, môj milovaný pane, na teba som myslela. Budem na teba myslieť a čakať navždy. Kiež by ti každý v tvojom živote preukázal takú vernosť.
Koniec

steniatka od tiez chovatela

21. října 2007 v 17:11 | denuska |  Články

Nenormalne smutny pribeh....

Nepamätám si veľa o mieste, kde som sa narodil. Bolo to stiesnené a tmavé miesto a ľudia sa s nami nikdy nechodili hrať. Pamätám si mamu a jej mäkkú srsť, ale bola často chorá a veľmi chudá. Mala len veľmi málo mlieka pre mňa a mojich bratov a sestry. Pamätám si, že mnohí z nich umreli a veľmi mi chýbali.
Pamätám si na deň, kedy ma zobrali od mamy. Bol som veľmi smutný a vystrašený, moje mliečne zuby sotva vyrástli a naozaj som ešte mal byť pri mame, ale ona bola taká chorá a ľudia stále hovorili, že chcú peniaze a ide im na nervy ten neporiadok, čo ja a moja sestra robíme. Tak nás dali do klietky a vzali na neznáme miesto. Iba nás dvoch.
Chúlili sme sa k sebe a boli sme vystrašení; stále nás nikto neprišiel pohladkať a mať nás rád. Toľko nových objektov a zvukov a pachov! Sme v obchode, kde je toľko rôznych zvierat! Niektoré pištia, iné mniaukajú, ďalšie pípajú. Moja sestra a ja sme natlačení v malej klietke. Počujem tu aj iné šteniatka. Vidím ľudí, ktorí sa na mňa pozerajú, páčia sa mi "malí ľudia", deti, vyzerajú tak milo a smiešne, ako keby sa chceli so mnou hrať. Celý deň ostávame v malej klietke; niekedy protivní ľudia buchnú do skla a vyľakajú nás. Často nás vyberú von, aby nás ukázali ľuďom. Niektorí sú jemní, iní nám spôsobujú bolesť; vždy počujeme "ach aké sú rozkošné, chcel by som jedno!" ale nikdy si nás nikto nevezme.
Moja sestra umrela minulú noc, keď bolo v obchode tma. Položil som si hlavu na jej jemnú kožušinku a cítil som, ako život uniká z jej malého chudého tela. Počul som ich hovoriť, že bola chorá a že by ma mali predať za zníženú cenu, aby som čo najskôr opustil obchod. Myslím, že moje tenké zavytie bolo jediný prejav smútku nad mojou sestrou, lebo jej telo ráno zobrali von z klietky a zakopali.
Dnes prišla jedna rodina a kúpila si ma! Och, šťastný deň! Je to milá rodina. Naozaj, naozaj ma chcú! Kúpili mi misku a krmivo a malé dievčatko ma drží tak nežne v náručí. Mám ju tak rád! Mamka a tatko vravia, že som milé a dobré šteňa! Dostal som meno Angel, čiže Anjelik. Rád olizujem mojich nových ľudí. Rodina sa o mňa výborne stará, majú ma radi a sú nežní a milí. Jemne ma učia, čo je správne a čo nie, dávajú mi dobré jedlo a veľa lásky. Chcem sa iba zavďačiť týmto úžasným ľuďom. Mám veľmi rád malé dievčatko a rád sa s ňou hrám a naháňam.
Dnes som bol u veterinára. Bolo to zvláštne miesto a ja som sa bál. Dostal som nejaké injekcie, ale moja najlepšia kamarátka, malé dievčatko, ma jemne držala a povedala, že to bude v poriadku. Tak som sa upokojil. Veterinár musel povedať niečo smutné mojej milovanej rodine, lebo vyzerali strašne smutní. Začul som niečo ako "silná displazia kĺbov" a niečo o mojom srdci... Počul som veterinára zašomrať niečo o "tiežchovateľoch" a že moji rodičia určite neboli testovaní. Neviem, čo to všetko znamená, ale bolí ma vidieť moju rodinu takú smutnú. Ale stále ma ľúbia a ja ich stále mám veľmi rád.
Už mám 6 mesiacov. Vo veku, keď sú iné šteniatka silné a bláznivé, mňa hrozne bolí čo sa len pohnúť. Bolesť nikdy neprestáva. Bolí ma behať a hrať sa s mojím milovaným dievčatkom, a ťažko sa mi dýcha. Snažím sa zo všetkých síl byť silným šteniatkom, akým by som mal byť, ale je to také ťažké! Láme mi srdce, keď vidím dievčatko také smutné a keď počujem mamku a tatka hovoriť, že "asi už nastal ten čas". Niekoľkokrát som bol na tom mieste u veterinára a správy nikdy neboli dobré. Vždy hovoria o "dedičných problémoch".
Ja predsa chcem len cítiť teplé slnečné lúče a behať, hrať sa a túliť sa k mojej rodine.
Minulá noc bola najhoršia. Bolesť bola mojou stálou spoločníčkou. Teraz ma už bolí sa aj postaviť a napiť sa. Chcem sa postaviť, ale môžem len skučať od bolesti.
Zobrali ma naposledy do auta. Všetci sú takí smutní a ja neviem prečo. Bol som zlý? Snažil som sa byť dobrý a mať všetkých rád; čo som spravil zle? Och, len keby tá bolesť pominula! Keby som len mohol osušiť slzy môjho dievčatka! Vystrčím jazyk, aby som jej olizol ruku, ale môžem len zaskučať od bolesti.
Stôl u veterinára je taký studený. Tak veľmi sa bojím. Všetci ľudia ma objímajú a hladkajú. Plačú do môjho kožúška. Cítim ich lásku a smútok. Podarilo sa mi jemne obliznúť ich ruky. Ani veterinár nevyzerá dnes tak prísne. Je jemný a cítim akúsi úľavu. Dievčatko ma drží jemne a ja jej ďakujem za všetku lásku, čo mi dala. Cítim jemné pichnutie v prednej labke. Bolesť začína ustupovať. Cítim ako na mňa prichádza pokoj. Teraz môžem nežne olízať jej ruku. Začínam vidieť sny; vidím prichádzať moju mamu a mojich bratov a sestry na vzdialenom zelenom mieste. Vravia, že tam nie je bolesť, iba pokoj a šťastie. Dávam mojej rodine zbohom jediným spôsobom, ako viem - slabým zavrtením chvosta a pritúlením sa. Dúfal som, že s nimi strávim veľa, veľa mesiacov, ale nebolo mi to súdené. "Viete", povedal veterinár, "šteniatka v pet-shopoch nepochádzajú od etických chovateľov".
Bolesť teraz ustáva a ja viem, že prejde veľa rokov, kým uvidím moju milovanú rodinu znovu.
Keby sa to len všetko bolo udialo inak!

Komtesa Katarina 2

21. října 2007 v 15:59 | denuska

Komtesa Katarina 1

21. října 2007 v 15:46 | denuska

toto bola nasa prwa komtesa katarina...a aj najlepsia

EMO obrazky

21. října 2007 v 13:45 | denuska